Ako prišiel Vincent na svet

Veľa ľudí sa ma pýtalo, či pôrod splnil moje očakávania. Je pravda, že o pôrode som veľa rozmyšľala, často som si ho vizualizovala a dá sa povedať, že som si vytvárala predstavu, ako by mohol môj ideálny pôrod vyzerať. Čím viac som však do toho prenikala, tým viac pre mňa bolo dôležité nemať konkrétne očakávania, ale byť otvorená všetkému, čo sa môže stať. Nejaké želania som však mala.

Celých 9 mesiacov som sa uisťovala v postoji, že tehotenstvo nie je choroba a pôrod nie je chirurgický zákrok (hoci môže sa ním stať). Pôrod je pre naše telo prirodzený a tak som si aj želala, aby prebehol…čo najviac prirodzene. Túžila som sa vyhnúť všetkým nepotrebným rutinným zákrokom a zvládnuť to sama, bez tlmičov bolesti. Nemala som žiadne komplikácie a bola som presvedčená, že jediné, čo by ich mohlo spôsobiť by boli práve tie vonkajšie vstupy. Ešte dôležitejšie ako samotný pôrod pre mňa bolo, čo sa bude diať tesne po ňom. Túžila som dostať svoje dieťa do náruče bezprostredne po pôrode a pozorovať ten zázrak, keď sa malý človiečik sám doplazí ku bradavke a prvýkrát sa prisaje. A teraz, ako to bolo naozaj…

Rodiť som sa rozhodla v Hainburgu. O tom ako a prečo som zavrhla slovenské zdravotnícke zariadenia, by som mohla napísať celý ďalši článok, ale načo. Na pochopenie bude hádam stačiť moja skúsenosť.

V nedeľu som mala naplánovanú kávu a zmrzlinu v meste s kamoškou Peťou. Šlo sa mi už nejak ťažšie, bruško viac tlačilo a občas ma vnútri niečo pichlo. Peťa so svojou silnou intuíciou predpovedala, že to už je určite ono a nostalgicky začala spomínať, ako nám spolu tehotným bolo dobre a že jej bude smutno :). Ja som sa len smiala a neprikladala tomu nejakú váhu. Vedela lepšie než ja.

Doma sme si s Pecom ešte pred spaním pustili nejakú českú komédiu. Zvláštne tlaky v krížoch mi už ale dávali tušiť, že sa niečo naozaj deje. Dúfala som, že si pri filme ešte stihnem klasicky pospať, ale už to nešlo. Tlaky neprestávali. Stiahla som teda appku na stopovanie kontrakcií a po niekoľkých meraniach mi telefón oznamuje, že by som sa mala zbaliť a vyraziť do pôrodnice. Kontrakcie prichádzali každé 3-4 minúty, ale neprišli mi silné. Stále som si nebola istá. Šla som si dať sprchu a pobalili sme veci. Keď tlaky neprestávali, okolo 1 ráno sme sa vybrali do Hainburgu. Z predošlých navštev sme vedeli, že to potrvá cca 25 minút. Pustila som si na cestu do sluchátok nachystanú hypnopôrdnú relaxáciu. Tie som si púšťala pravidelne odkedy sme absolvovali s Pecom kurz hypnopôrodu. (nie, nie je to o tom, že vám niekto máva kryštálom pred tvárou oh)

Po príchode a zahlásení na recepcii sme šli do ambulancie. Pôrodná asistentka ma vyšetrila a vysvetlila nám, že sa ešte neotváram, ale na monitore vidno, že už niečo cítim. Ja som to cítila teda určite a snažila som sa jej vysvetliť, že mám za sebou kurz hypnopôrodu a pravdepodobne budem pri kontrakciách pokojnejšia ako býva bežné. Celú dobu sme s Pecom boli vo veselej nálade a nejak sme sa jej nezdali. Povedala, že dnes to asi príde, ale keďže mi ešte neodtiekla plodová voda, môžem ísť zatiaľ domov alebo ostať. Mala som trochu dojem, že by bola radšej, keby sme šli domov. V tú hodinu sme tam prišli totiž 3 rodičky. Na to, že majú cca 500 pôrodov ročne, to bol pre nich celkom nával. Po zvážení všetkých okolností, sme si povedali, že zostaneme.

Pridelili nám izbu a spýtali sa, či si chcem nechať svoje oblečenie alebo si dám ich erárnu košeľu. Už pri predošlej návšteve sme zistili, že takéto veci sú tu bežné. Rovnako ako, že každý jeden lekár/pôrodná asistentka/sestra sa vám na začiatku predstavia a podajú vám ruku. Ešte sa nám ospravedlnili, že nemajú práve voľnu izbu, kde by bola posteľ aj pre partnera. Doniesli nám menu, nech si vyberieme, čo chceme najbližšie dni jesť. Vegetariánske možnosti tam boli, vegánske nie, tak zavolali jednu slovenskú sestričku a tá nám s dietologičkou zostavila vegánske menu z toho, čo bolo k dispozícii.

Nechala som si svoje vlastné oblečenie (Tričko Fyasco s Tinou :)) a v zhasnutej izbe sme sa s Pecom pritúlli na jednej posteli. Chcela som si ešte zdriemnuť. Vo vedľajšej izbe sa práve odohrával pôrod. Pani bola celkom nahlas, tak sa dalo ľahko rozoznať ako pôrod prebieha. Po nejakých 2-3 hodinách kriku a vzdychania všetko stíchlo a ja som začula plač bábätka. Úprimne som sa radovala s nimi, že všetko dobre dopadlo a zrazu prásk. Peco, Peco, voda mi praskla, skoro som ho zhodila z postele. Voda bola všade. Pôrodná asistentka (PA) sa o to postarala, dala mi nové prezlečenie a upozornila ma, že kontrakcie sa budú teraz zosilňovať.

A tak aj bolo. Snažila som sa sústrediť, byť čo najviac uvoľnená. Nenapínať svaly, nezatínať zuby, nevraštiť čelo… Oddychovať v pokojnej fáze a súsredene dýchať v aktívnej fáze pri kontrakciách. Dlhý nádych do brucha, pomalý výdych dole.

Peco mi občas meral kontrakcie, pomáhal vymienať vložky (stále zo mňa niečo tieklo), ponúkal vodu, ovocie a keď sa to zosilňovalo podával aj sáčok na vracanie. Popritom si stihol dať aj krátkeho šlofíka na stoličke s hlavou opretou o radiátor. Vedel, že ho ešte budem potrebovať a musí aj on šetriť energiu. 

Najskôr som vôbec nemala chuť počúvať hudbu, ale keď začalo vychádzať slnko, chcelo sa mi byť aktívnejšia. Peco pustil náš playlist, pripravený špeciálne na túto príležitosť. Menila som rôzne polohy, na boku, v polohe dieťaťa, po čupiačky, v predklone, pohupovanie v bokoch. Potom nám PA poradila, aby mi masíroval kríže a doniesla nam aj masážny olej. To bol pre mňa dosť kľúčový moment. Len som mu hovorila tu tu, vyššie, pritlač a užívala som si tú úľavu. Hypnopôrodné dýchanie mi už nefungovalo. Fungovalo len dýchanie, akékoľvek, hlboké a často aj hlučné. Keď to PA počula, nabehla do izby a pochválila ma, že to robím veľmi dobre. Opýtala sa, či ma môže vyšetriť. Myslela som, že sa blížim do finále. Moc ma nepotešila, keď povedala, že som stále otvorená len na 1 prst. Ponúkla mi niečo od bolesti a niečo ževraj na oblbnutie. Názvy si nepamätám. Hovorí, že je to v poriadku, ženy to bežne používajú, neškodí to. Ja ale odmietam a hovorím, že ešte počkám. Úprimne, bolo toho na mňa už dosť. Únava a výčerpanie robili svoje a nechýbalo veľa, aby som to prijala. Navrhla ešte, že môžeme skúsiť vaňu v druhej izbe, ktorá sa medzičasom uvoľnila. 

Presunuli sme sa teda tam. Kým vaňu/bazén napúšťali, predýchala som si ešte pár dosť silných kontrakcií. Vliezla som do vane a môj pôrod nabral nový rozmer. Úplne som sa uvoľnila, vlnila som sa, bolo mi príjemne. Prvá kontracia, druhá a potom prišla tretia ako lavína. Stupňovala sa a ja som zrazu začala tlačiť (a kričať). Nevedela som to ovládať. Neviem vlastne ani povedať, či som to tlačila ja alebo to robila maternica. Ja som len kričala na Peca, že tlačím, tlačím, zavolaj ich. Prišla PA, vyšetrila ma a prekvapene vraví, že no ideme rodiť. 

Dala mi nejaké inštrukcie, ktoré si vôbec nepamätám a ukázala mi ako sa mám zaprieť. Potom prišla kontrakcia, ale vraví nech ešte netlačím, bábätko potrebuje ešte zrotovať a ešte niečo potrebovala rýchlo nachystať. Aj ju prekvapilo ako som sa rýchlo otvorila. Zrazu prišla ďalšia kontrakcia, silno som sa nadýchla do brucha a vedľa seba počujem len Pecov hlas…predstav si, ze je to ťažký deadlift :D. Zatlačila som ako som len vedela. Môj krik prešiel z hlbokého po úplne vysoký tón, vraj som vyzerala, že mi praskne hlava a tiekli mi slzy. Ja úprimne neviem, čo sa so mnou dialo. Bola som akoby v tranze a keby mi aj čokoľvek hovorili, toto bolo jediné, čo sa dalo v tej chvíli robiť. Vybehla hlavička a hneď na to som na ďalší nádych vystrelila celé telíčko. Píšem to takto schválne, lebo to bolo fakt rýchle, možno až moc heh.

Bolo 9:52 ráno PA mi podala ten malý zázrak a ja som zrazu necítila nič len záplavu lásky. Oh, ten moment by som chcela zažívať stále dookola.  V kontraste k tomu, čo sa dialo predtým, zrazu zavládol kľud. Vicent bol úpne pokojný, neplakal len sa na mňa uprene pozeral a vlnil sa jak taký červíček. Bol úplne nádherný, ako keby sa práve prebudil z dlhého spánku. Následoval pôrod placenty a Peco hrdinsky prestrihol pupočnú šnúru.  Presunula som sa po vlastných z vane na posteľ. Vincenta zatiaľ rýchlo vyšetrili a ešte stále neumytého, zakrytého len dečkou mi ho priožili na telo. Vtedy sa začalo diať niečo, čo som videla len na videách a túžila som to zažiť tiež. Malý sa začal vlniť, ožužlávať si ručičky a postupne sa doplazil až k mojej bradavke. Ide o tzv. samoprisatie a hoci to u nás nie je štandard, je to tá najprirodzenejšie vec, ktorá sa v tej chvíli môže s bábätkom diať. Sme predsa cicavce.

Pri týchto zázračných momentoch sa mi aj šitie zvládalo oveľa lepšie. Poranení nebolo málo. Zbytočne som sa ja pripravovala na pomalé hypnopôrodné vydýchavanie bábätka. Keď sa tak zamyslím, tak ten môj netrpezlivý okamžitý push ma vystihuje oveľa viac. :D. Hoci malo to svoju cenu. 

Po 2 hodinách ma presunuli aj s malým, stále na mojom hrudníku, na izbu. Sestrička sa ma pýta, či chcem posteľ v rohu alebo pri okne. Chcem pri okne. Tak ona ochotne vyberie všetky postele z miestnosti a zavezie ma ku oknu. Možno detail, ale takýchto pekných detailov tam bolo mnoho. Nasledujúce chvíle sme strávili s Vincentom v objatí, pri kojení, prebaľovaní, spaní. Cítila som sa dobre a tešila sa domov. Ešte večer hovorím lekárovi, že na druhý deň, ak bude všetko OK, chcem ísť domov. Poučil ma, postrašil, ale v zásade s tým nemal problém. Na druhý deň sme mali ešte nejaké vyšetrenia. Peťko zatiaľ doma všetko nachystal a prišiel si po nás.

Moje želania sa naplnili a stále je to pre mňa taký malý zázrak. Niekedy je ťažké tomu uveriť, čo sa všetko za tú noc zmenilo. Po pôrode nám sestrička povedala: “Tak už to máte za sebou..”, no my vieme, že toto je len začiatok a všetko máme ešte len pred sebou a neskutočne sa na nový život s Vicentom tešíme. 🙂